Všetko o čistokrvných králikoch a iné inform

       Malé plemená králikov sa tešia  stále veľkej obľube medzi chovateľmi. Významným predstaviteľom tejto skupiny králikov  je nepochybne aj králik holandský, ktorý svojou jedinečnou kresbou zaujme oko takmer každého návštevníka výstav drobných zvierat. Tí, ktorí si myslia, že táto neobvyklá kresba je výsledkom moderných šľachtiteľských metód, sú na omyle, pretože spolu so strieborným malým a ohnivákom, holandský patrí medzi najstaršie plemená králikov vôbec. Pri histórii plemena dostupná králikárska literatúra a odborné články v chovateľských časopisoch všade zopakujú, že králiky s touto typickou kresbou sú zobrazené na plátnach starých majstrov už z 15. storočia. Je tiež známe, že dnešná podoba holanďana bola vyšľachtená v Anglicku a to z brabantských králikov, ktoré tam boli dovážané z Nizozemska na jatočné účely. Nakoľko som pri prieskume prameňov  zistil, že téma by si zaslúžila podrobnejší rozbor,  rozhodol som sa históriu holandského králika spracovať neskoršie v samostatnom článku.

 

Králik durynský   ( Du ) bol vyšľachtený v Nemecku a patrí medzi tie plemená, ktoré viac menej vznikli náhodne, nie cieľavedomým šľachtením. Jeho začiatky sa datujú do roku 1895, kedy vo svojom chove prevádzal kríženie niekoľkých plemien králikov nemecký chovateľ David Gärtner učiteľ s Walterschausenu v Durynsku. Choval čistokrvných králikov striebristo čiernych  a ruských ktoré sa mu zdali ale príliš malé. Ku kríženiu použil králikov obrých ( BO ) a i tzv. lotrinské krížence. Po dlhšej dobe sa narodilo mláďa zo zvláštnou farbou a po presrstení i zo znakmi  podobnými farbe kamzíka – tmavšie znaky na nose, ušiach, bruchu, končatinách a bokoch. Samec s týmito znakmi, ktorý vlastne vznikol mutáciou, bol v ďalšej príbuzenskej plemenitbe využitý ako zakladateľ plemena.

Prvý duriňáci z počiatku dostali francúzsky názov  ,, chamois “  čo v preklade znamená kamzík. K uznaniu plemena došlo po zapojení ďalších chovateľov do šľachtenia. Plemeno bolo uznané pod názvom králik durynský – kamzičí v roku 1908 . Podľa Dr. Kálala bolo plemeno ešte vtom roku vystavené aj v Prahe, vtedy ešte Rakúsko – uhorska. Prvou chovateľkou bola pani Absengrová z Košíř. I keď plemeno sa okamžite stalo súčasťou pražských výstav, nedošlo v Čechách k jeho výraznejšiemu rozšíreniu. Toto bolo zapríčinené predovšetkým tým, že ďalšie nepríbuzné zvieratá museli byť nasledovne dovážané opäť z Nemecka. V neskorších rokoch okolo roku 1930 sa  ,, kamzíkom“  istým konkurentom stalo nové české plemeno tzv.  ,, poděbradský dančí “.  Ich krycia farba pripomínala farbu daniela zo špinavo modrím bruchom a znakmi na hlave, končatinách a pierku, podobne ako u králikov kamzičích. Z pôvodných dokumentov vieme, že predajná cena králikov tohto plemena napríklad na výstave v Prahe sa pohybovala od 35 do 50 Kč. Na druhej strane na rovnakej výstave ponúkal Nemecký spolok kamzíčie samce za 150 Kč. Šľachtenie danielích králikov prevádzal František Jelínek z Cerhenic, člen poděbradského chovateľského spolku. Nakoniec v rokoch hospodárskej krízy po roku 1932 nedošlo ani k rozšíreniu  ,, danielích králikov “ a toto plemeno sa nedostalo ani do vzorníku plemien králikov, ktorý vyšiel v roku 1937 a zaniklo. Po skončený druhej svetovej vojny sa chovom kamzíkov v Čechách zaoberalo iba niekoľko chovateľov v severočeskej oblasti a na Morave. O ich rozšírenie sa nasledovne zaslúžili predovšetkým chovatelia z Ústecka  medzi nich patrí Václav Nedoma a Jaroslav Pecháč. Aj keď prvý titul šampióna na kamzíkov získal Jiří Kotala z Fulneku na MV v Brně v roku 1956. Vtedy boli vystavené rovnako ako v roku 1962 v Brně vždy tri zvieratá od dvoch chovateľov. O šesť rokov neskôr bolo na celoštátnej výstave v Prahe vystavených už 19 králikov od dvanástich chovateľov. Na základe výzvy z časopisu Chovateľ došlo na jeseň v roku 1971 k založeniu Klubu chovateľov králikov AlHaKa, ktorý na seba prevzal úlohu ďalšieho zveľadovania a rozširovania plemien Aljaška, havana a kamzíkov. Aj keď v prvých rokoch činnosť Klubu nebola na potrebnej úrovni, predsa len dochádzalo k miernemu rozvoju plemien.  Po roku 1978 je chovateľský klub na dobrej úrovni, čo trvá až do dnes a k vybratým plemenám pribral ešte králikov bielopesíkaté. Plemeno kamzičí králik bolo v Čechách známe pod týmto označením až do konca mesiaca júna 1982. Vtedy ale došlo k jeho premenovaniu na králika durynského. Pod týmto názvom je totiž známi aj v ostatných štátoch. Aj keď nejde o plemeno českého pôvodu je nutné priznať, že po všetkých ťažkostiach úroveň týchto králikov mierne stúpa . Plemeno dobre reprezentovalo i na medzinárodných súťažných výstavách bývalých socialistických štátoch Interkanin, kde svoje zvieratá vystavovali chovatelia Jaroslav Malina z Buchlovic a Jaroslav Ekrt z Libochovan. Zatiaľ najväčšieho úspechu v chove ( Du ) dosiahol Český chovateľ Jiří Pavlík z Třeště tým, že na EV v Brně v roku 1998 získal titul majstra Európy zo ziskom 383 bodov na kolekcii a na samičke Šampióna Európy – 96,5 bodov v konkurencii chovateľov z Nemecka a Rakúska. Durynský králik patrí k ľachkým stredným plemenám s ideálnou hmotnosťou 3,70 – 4,00kg. Plemeno veľmi dobre zhodnocuje krmivá a patrí k tým veľmi dobrým v produkcii jatočných zvierat. Veľmi hodnotná je aj kožušina. V neposlednom rade chovateľovi poskytne veľkú radosť z typických zvierat s dokonalou madagaskarovou farbou a peknými kamzičími znakmi. V prevažnej miere sa dnes chované zvieratá vyznačujú dobrým tvarom a prevažne veľmi dobrým typom. Ich prednosťou je zavalité telo s krátkym krkom. Kráka a široká má byť aj hlava. Prednosť dávame i stredne dlhým a silným končatinám. Uši sú mäsité, dobre osrstené s dĺžkou 11 až 12 cm. Z pravidla veľmi dobrá je i srsť, aj keď k zlepšeniu by malo dojsť v hustote podsady. Farba krycieho chlpu žltohnedá až žltočervená s tmavo hnedými pásikmi, ktoré sú na povrchu a tvoria slabo sadzovitý závoj. Často sa vyskytujú svetlejšie i tmavšie odtiene farby krycieho chlpu. Prednosť má stredný odtieň. Farba krycieho chlpu je zvlášť zrejmá na čele, kde tvorí tzv. zrkadlo, na škraniach, chrbte, vrchnej strane pierka a u pohlavia. Kamzičie znaky tvoria : nosná maska, ktorá nesmie presahovať výšku očí, očné krúžky, uši, škránová obruba, bočné pruhy, brucho, vnútorné strany končatín a spodina pierka. Farba kamzičích znakov je tmavo sadzovitá, nesmie byť ostro ohraničená a má plynule prechádzať do farby krycieho chlpu. Farba očí je tmavohnedá, pazúriky sú tmavé rohovité. Veľmi dôležitá je v šiestej pozícii i farba podsady, táto má byť výrazne žltočervená a bez akéhokoľvek odsadenia zabiehať až ku koži. Na miestach kamzičích znakov je farba podsady  krémová, v žiadnom prípade nesmie byť namodralá. Čo k týmto dvom pozíciám pripomenúť ?  

Stále sa objavujú rozdiely v posudzovaní a chýb sa dopúšťajú nie len posudzovatelia, ale aj samotný chovatelia. Zásadne nutne musíme rozlišovať farbu krycieho chlpu od farby kamzičích znakov. Slabo namodravá podsada na miestach bez kamzičích znakov je u dospelých zvierat neprípustnou vadou ! Práve tak modrá podsada na miestach s kamzičími znakmi. Aj bieli prúžok na koži je neprípustnou vadou ! Pozor je treba dať na ojedinele biele chĺpky, biele skupinky a ďalšie prípustné a neprípustné vady .          

 

  Na Slovensku medzi prvých chovateľov patril už zosnulý posudzovateľ Jozef Stopka z Drietomy, ktorý ich choval v šesťdesiatych až sedemdesiatich rokoch, neskoršie František Gábriš z Veľkých Bieroviec, Jankech Emil z Trebatíc. V posledných rokoch pekné úspechy dosahuje so svojim kvalitným chovom Ochodnícky Jaroslav zo Zemianskeho Podhradia- ZOSZCH Bošáca.

 

Z   Podľa vyjadrení viacerých chovateľ do roku 1990 odrádzalo ich od chovu, že tieto neboli dostatočne ocenené na výstavách, resp im neboli prideľované žiadne ceny. Pamätám si, že faktický až po tzv. zásahu vtedajšieho predsedu zboru posudzovateľov pr. Haspru či na školeniach posudzovateľov ale aj na samotných výstavách im bola daná patričná úroveň nielen v kvalite posudzovania ale aj v udeľovaní cien.

 

Zdrobnelé barany boli v nemecku uznané v roku 1973.

  ZB biely modrooký.      V nemecku roku 1980 začal šľachtiť tento farebný ráz dr. Werner Weinz, detský lekár Ludwigsburgu, ktorý zomrel v roku 2001.   Krížil hermelíny modrooké a zdrobnelé barany červenooké. Prvé jedince vystavil v roku 1985 na krajskej výstave samcov v Schwenningenu v počte 1,1 s bodovým oceneným 93,5 a 95,5 boda.